Dušičky, duše, pamiatka zosnulých. Zdobíme hroby svojich predkov. Po tieto dni bývajú skutočne ...  
... rozmýšľam: Pekné?  Vyzdobené, či vyčačkané? Ak by išlo iba o vonkajší efekt tak poviem vianočný stromček na  ležato.

Neviem. Pre každého sú asi iné. Priznám sa, že nerád chodím na cintoríny a zvlášť v tomto čase. Neviem prečo. Nebojím sa mŕtvych, to nie (živých áno), ale mám dojem, že zvlášť po tieto dni, ako keby mnohí chceli uľaviť svojmu svedomiu a znova po roku si spomenú, že mali aj rodičov, starých rodičov, iných príbuzných, ... . Ukážem sa, nech to každý vidí. Už nie je potrebné chrániť chrizentémy pred mrazom v záhradke takmer celý október. Ani liezť na vysoký smrek pre to najkrajšie ihličie. Stačí si spomenúť ani nie deň pred tým. Cestou na cintorín určite bude  nejaký trhovník, ktorý ponúkne oveľa "krajší" veniec, kyticu, či dlho horiacu sviečku.  Niečo to stojí, ale však je to raz za rok.  Neviem, neodsudzujem iba píšem, že na mňa to takto vplýva.  Práve, keď tam bude najviac ľudí, práve vtedy to musí byť "najkrajšie". Bol niekto týždeň po "dušičkách" na cintoríne? Vtedy su "najkrajšie" tie hroby, na ktoré si nik nespomenul.

Neviem, ja som iný, ja nechodím na cintoríny. Všetkým mojich príbuzných mám pochovaných vo svojom srdci. A nie iba raz za rok ich navštívim a spoločne spomíname:

Ako sme sa tešili, ale aj s láskou "bili". Aký som bol hlúpy a oni "odpustliví". Ako nám deťom dávali aj keď sami málo mali. Ako sme chceli viac a oni "odmietali" dať. Aký sme boli trápni keď sme si mysleli, že sme pojedli múdrosť sveta a oni ostávali v úzadí aj keď o všetkom vedeli...  Júúúúúj a koľko by toho ešte bolo ... (Trošku od veci, ale musím: Ja... veľmi, ... veľmi by som chcel, aby to vedeli. Aby to vedeli, že už to viem.)

A vtedy sa mi zdá, že nezomreli, že žijú a že vôbec mi nebudú vyčítať ak nepoložím na hroby, kde sú  pochované ich telá, veniec, či nezapálim sviečku. Ba skôr sa mi zdá, že aj keď ja plačem, oni sa tešia, že je to tak.  Veď vlastne ich sa to netýka. Oni nezomreli. To len ich telá.