Mali sme psa. Mal búdu na dvore a pár metrov ďalej bola záhradka. Bol skoro permanentne priviazaný na reťazi. (To aby nebehal po záhradke.) Vždy keď sa v  jeho zornom poli zjavil niekto cudzí brechal ako najatý. Čím bližšie bol k nemu, tým vyššia bola intenzita jeho brechotu. Bolo však zvláštne, že keď na reťazi nebol, nič si nevšímal. Bol kľuďas ako pravý angličan.

 Čo chcel vyjadriť svojim brechotom? Prečo bol tak nepriateľský k cudzím a len vtedy keď bol priviazaný?  Už sa to asi priamo od neho nedozviem - zdochol. Myslím však, že nechcel byť na reťazí. Asi neprosil o pomoc, jeho zúrivosť bola značná, asi si vylieval zlosť. Tej druhej možnosti nasvedčoval aj jeho "neverbálny" prejav.  Ale prečo naštekal na nás. My sme ho priviazali k búde. Vari preto, že sme mu každé áno hodili ohrýzanú kosť?

Poučenie: Aj my sme takí. Zoberú nám milióny a my sme vďačný keď nám naspäť vrátia nejaké tie drobné. Máme ich preto radi. Zdá sa nám, že to ma tak byť. Keď si potrebujeme vyliať svoju zlosť, tak si to odnesú iný (tí nevinní).