Toto nie je vymyslené. Toto je skutočné, či tomu budete veriť alebo nie.

... ponáhľal som sa domov. Ráznymi krokmi som dobehoval dvojicu. Matka s dcérou. Dcéra taká vo veku žiačky na základnej škole. Keď som sa dostával na ich úroveň skutočne nechtiac som započul ich rozhovor...

"Čo dnes bolo v škole?" povedala matka.
"Veľké Ch" povedala pohotovo dcéra bez okolkov a hanby svojím detským hlasom.

Trhlo ma! Veľké  Ch... ! Čo na to mama?  Už ju mláti? Otočil som sa. Chcel som tu reakciu matky nielen počuť, ale aj vidieť. Čakal som dramatické vyvrcholenie a to som si nechcel dať ujsť.  Také malé decko a ono bez kúska ostychu, rovno matke na jej starostlivá otázku vyhŕkne, že vraj veľké "Ch..."! No toto! Toľko vulgárnosti!   Čakal som aspoň jednu šťavnatú po papuli ...

... nebola. Rozhovor pokračoval ako keby sa nič nestalo. Spomalil som, a nech mi tie dve osoby prepáčia, teraz už úmyselne som odpočúval ich ďalší rozhovor...

... a ono skutočne sa nič nestalo. To malé dievča bolo prváčkou na základnej škole a sa skutočne sa dnes učilo písať veľké Ch. 

Toto sa ozaj dnes skutočne stalo. A neváhal som napísať to tu aj keď to poukazuje na moju skazenosť. 

Napísal som to tu, lebo je to krásny príklad  na nevinnosť a čistotu detského zmýšľania.