Pozriem sa na teba a ... . 

Vyzlečiem ťa. Zhodím z teba všetko. Odkryjem, odhalím... . A nakoniec postavím pred teba zrkadlo.

 ( Nie.   Nie je to tak ako ťa to napadlo. :) Moja je iná parketa. ) 

Vyzlečiem ťa zo škrupín povrchnosti. Zhodím z teba všetko tvoje pokrytectvo a faloš. Odkryjem čierne zakutia tvojej duše. Odhalím ťa sebe samému (-ej), tak ako si sa nikdy nevidel (-a). A nakoniec postavím pred teba zrkadlo...

A viem si predstaviť aký (-á) budeš zhrozený (-á). Vidieť nahú svoju dušu cudzími očami to nebýva zvykom.

Takto je. Každý deň pozeráme na svoje nahé telo.  Je predsa normálne ak chceme zmyť nadobudnutú špinu a preto sa sprchujeme. A už sme si  zvykli a tolerujeme tie naše odchýlky od vysnívaného ideálu aj keby boli akékoľvek.  Nie, to nás nevydesí.

Ale pozerať na intimitu svojej duše? A to ešte vedomí si jej nahoty?

Spomínam (-š): Kedy na posledy som (si) očistil (-a) svojú dušu? Kedy som (si) vyzliekol (-a) svoju faloš a pokrytectvo? Kedy som (si) ... .

A či vôbec?

Ale veď aj načo? Však aj tie SVOJE odchylky vieme tolerovať.   

Ale ja chcem mať takú sprchu duše. Mať také mydlá a šampóny. Mať čistú dušu stále. A keď sa na mňa niekto pozrie bude jedno, či ...